Zdroj: Mních s kamerou https://www.youtube.com/channel/UCp4Mp5jrGhc_3Z2eHjk7pLQ

Kedy ste naposledy videli dobrý film na náboženskú tému? Kedy sakrálne umenie, ktoré sa vás naozaj dotklo? Kedy ste naposledy čítali náboženskú úvahu, ku ktorej sa možno vrátiť o rok, dekádu či storočie? Kedy ste naposledy počuli sakrálnu hudbu, ktorá by si našla miesto v chráme, obstála pred dejinami popri omšiach Schuberta, Dvořáka aj tých známejších?

Neviem, či existuje umenie, ktoré je v hlbšej kríze ako to sakrálne, to, ktoré si trúfne spracovať náboženskú tému.

Vzniká ho až neskutočne málo, úroveň je (prirodzene) kolísavá, dôvody sú rôzne. Rozprávam sa na tú tému s rôznymi ľuďmi už celé roky. Dariusz Karlowicz za tým vidí nedostatok objednávok, umenie potrebuje zákazky, Boris Ažaltovič povedal niečo podobné, chýba mu teleso a priestor vytváraný biskupom napríklad pri dóme, aj to je iniciatíva zhora. V starých dobách si plnila tieto povinnosti elita, v časoch ľudového kresťanstva je to horšie. Občas mám pocit, že aj za komunizmu bolo sakrálnych motívov v našom výtvarnom umení viac, ako je to dnes, hoci kostolov sa stavalo po roku 1990 azda najviac v našich dejinách.

Čím to je? Nechcem špekulovať, nemám na to ustálenú odpoveď.

O to viac si cením každý pokus, ktorého ambícia sa kryje s umeleckým talentom. V poslednej dobe ide napríklad o fotografie Timoteja Križku, hudbu Lukáša Borzíka alebo film Erika Prausa Volanie (2019). Ak hľadáte pozitívum, všetko sú  to mladí autori, ktorí sa pokúšajú prebiť aj proti trendom doby.

Praus (1979) natočil film o pravoslávnych ruskojazyčných mníchoch z Počájevskej (Počájivskej) lávry na západnej Ukrajine. Už samotná téma tohto kláštora stojí za pozornosť. Je spojený so spormi medzi Kyjevom a Moskvou, má za sebou ťažké dejiny, staré aj novšie z čias komunizmu. Kláštor je spojený s hnutím, ktoré zdôrazňovalo súnaležitosť Ukrajiny a Moskovského patriarchátu, v čase ukrajinského nacionalizmu ťažká téma. Ukrajinský divák bude na film pozerať inak ako my cudzinci.

A to je druhá vec – len málo slovenských umelcov si trúfne na zahraničnú tému. Tak ako v iných krajinách aj v našom umení platí železný zákon, že riešime najmä seba. Upozornil na to maliar Milan Bočkay, keď povedal, že máločo je tak nacionálne ako umenie.

Film Volanie je pozvánka na to, aby sme niečo, čo je pre nás najmä exotika, spoznali cez konkrétne príbehy. V tomto prípade ide o mníchov Gabriela, Nazarija a Vicilentiusa z troch generácií a troch odlišných svetov. Ten prvý je mladík, ktorý rád snoubordoval, fajčil marihuanu, ale kým neprišiel do kláštora, cítil sa ako „včela v hniezde“, uväznený, neuspokojený. Potom prišlo Božie volanie, sľub poslušnosti, chudoby a celibátu – a všetko sa zmenilo. Zo všetkých troch sa tuším najviac usmieval.

Druhý mních pochádzal z veriacej rodiny, v kostole sa cítil ako doma, ale aby sa stal mníchom, musel zažiť to isté, čo jeho spolubrat – volanie. Prišlo.

Tretí mních je najstarší, vidíme jeho fotky z Afganistanu, po páde komunizmu bol podnikateľom, zdá sa, že si vedel užívať život, až prišlo nešťastie, ktoré „privádza k viere“. Opustil ženu a rodinu a stal sa mníchom, hoci ho pôvodne nechceli prijať, mal 35. S rodinou zostal v kontakte, dnes spáva v truhle.

Dlhé zábery, podmanivá hudba, početné obrazy spôsobia, že nebudete tých troch mníchov podozrievať, že pred niečím utekajú. Naopak. Pomáha k tomu aj evanjeliový úryvok o mladíkovi, ktorého Kristus vyzval, aby rozdal všetko, čo mal. Presne o tom je povolanie, radikálna osobne formulovaná požiadavka od Boha, ktorú človek prijme.

Pomerne pravidelne sa vo filme objavuje motív dreva, jeho spracovanie a opracovávanie, či už slúži ako palivo, ktorým treba prikurovať, alebo ako materiál na stavbu chrámu či vyrezávanie, rámovanie.

Je tu aj (skoro) biblická záhrada, kde vedľa seba žijú nepravdepodobné druhy zvierat – jeleň vedľa sliepok, pštros a kanáriky – ak to čítate, ak si to predstavíte, vyvolá to v duchu pocit bizarnosti, ale do filmu to zapadne ako obraz pokoja, iného rádu.

To je aj môj najsilnejší pocit z filmu – postupne vás ovládne niečo viac ako len tri konkrétne príbehy, kontrast zlatých vežičiek kláštora Počájevskej lávry a ukrajinskej chudoby mimo starobylého kláštora, kontrast navŕšenej guľatiny a bohato zdobeného ikonostasu, divák zrazu pocíti, že je vo svete, kde vládnu pravidlá, kde všetko funguje, kde je pokoj.

Natočiť film s náboženskou témou, ktorý nie je o nás samotných, to nie je jednoduchá vec. Autorom filmu Volanie sa to podarilo. Oceniť treba aj výbornú kameru Petra Kováča, výber hudby Dávida Kollára, všetko do seba príjemne zapadá, exotika sa vytratí, (po)volanie zostane.

Jaroslav Daniška

Celý článok: https://zasvatenyzivot.sk/volanie-novy-slovensky-film/

Počas turné s filmom Volanie navštívili tvorcovia Košice, Prešov, Poprad, Svidník a Humenné a tretli skvelých ľudí. Ďakujeme veľmi pekne za úžasnú atmosféru a veľký záujem o film.

Každý návrat na Ukrajinu pre nakrúcanie filmu bol preňho ako návrat v čase. Režisér ERIK PRAUS nahliadol do uzavretého sveta pravoslávnych mníchov, aby zistil, aké to je zasvätiť život Bohu. Nakrútil o tom dokumentárny film Volanie, ktorý mal minulý týždeň premiéru v kinách.

Pre SME hovorí, že hoci sa v dnešnom svete zdá, že najdôležitejší je úspech, kariéra a peniaze, film ukazuje, že to tak nemusí byť.

Všetci traja hlavní protagonisti sa zriekli svetského života a rozhodli sa svoje dni venovať Bohu. Zaujímavé je, že ani jeden z nich predtým nebol veriaci. Čo bolo pre nich motívom vstúpiť do kláštora?

Každý z nich mal iný príbeh a do kláštora ich doviedli rôzne cesty. Otec Gabriel mi povedal, že keď ho tam na pár dni priviedol jeho kamarát farár. Pochádza z mesta, kde sa narodil marxista Trockij, teda prišiel z hlbokého komunizmu.

Keď prišiel do kláštora, po troch dňoch cítil, že je doma. Prirovnal to k tomu, že to bolo, ako keď sa stretnú dvaja ľudia a vedia, že je to na celý život. Jemu sa stalo to isté, nezostúpilo k nemu žiadne svetlo a nevidel zázračné hviezdy, jednoducho pochopil, že tam patrí.

Otec Nazarij žil divokým kapitalizmom, až takým mafiánskym spôsobom, v deväťdesiatych rokoch po rozpade Sovietskeho zväzu mal veľa peňazí z rôznych kšeftov. Dostal sa do vážneho sporu so svojím spoločníkom, kde už išlo o život. Zľakol sa toho, čo by mohol urobiť a vtedy sa začal nad sebou zamýšľať a odišiel z bohatstva do askézy.

Tretí, najmladší otec Vicilentius žil vo svete drum ‚n‘ bass“, marihuany a snoubordingu. Život sa mu skomplikoval a kláštor bol sprvu preňho únikom pred problémami. Až časom pochopil, že to bola jeho cesta. Žiadny z nich tam nemusí byť, no pre nich je to rozhodnutie na celý život.

Ako vznikol nápad nakrútiť dokument, kde budú hlavnými postavami mnísi? Je to netradičný námet. 

Vzniklo to úplne náhodou. Od kolegu som dostal tip na pútnické miesto na Ukrajine a chceli sme o ňom pre RTVS nakrútiť krátky film. Keď som do prostredia Počajivskej lavry prišiel prvýkrát, miesto ma hneď opantalo svojou magickou atmosférou.

Pripadalo nám s dramaturgickým tímom veľmi zaujímavé urobiť film o ľuďoch, ktorí tam žijú a ktorí sa vzdali svetského života kvôli Bohu.

Vraj vám nikdy nenapadlo, že budete niekedy nakrúcať film v kláštore. Vyžadovalo to na začiatku aj nejaké povolenia a súhlasy s filmovaním?

Samozrejme, a bola to komplikovaná genéza, schvaľovací proces bol zdĺhavý. V prvých dňoch sme do kláštora prišli s kňazmi z východného Slovenska, ktorí nám pomohli otvoriť dvere. Zo začiatku nám však mnísi nedôverovali. Jednak sme neboli pravoslávneho vyznania, nepáčilo sa im ani to, že sme z Európskej únie, boli sme pre nich ľudia z úplne iných dimenzií.

Ale po dlhých dohodovaniach nakoniec aj vrchný predstavený kláštora súhlasil, lebo pochopil, že film môže byť na úžitok aj pre nich, bude akousi správou o živote kláštora. Upozornil nás však, že ak si vyberieme nejakých ľudí do filmu, musia súhlasiť najmä oni.

A ako ste ich vyberali?

Od začiatku nás sprevádzal otec Gabriel, vedel som, že on by bol do filmu zaujímavý. Zoznámil ma s otcom Nazarijom, mužom, ktorý predtým, ako vstúpil do kláštora, bojoval v Afganistane. Aj jeho som presvedčil, že to bude dobrý projekt a diváci, veriaci aj neveriaci, si z filmu niečo odnesú.

Chcel som ešte niekoho tretieho a vtedy mi otec Nazarij poradil, nech vyberiem aj niekoho mladšieho a dohodil nám otca Vicilentiusa. Mal okolo tridsiatky a zvláštne pre mňa bolo, že som mu musel hovoriť otec, hoci bol odo mňa o desať rokov mladší.

Dali sa mnísi presvedčiť hneď alebo ste na niektorého z nich museli ísť takticky?

My sme za nimi až tak často nemohli chodiť. Vedeli môj zámer, že nehľadám nič, čím by som im poškodil. Preto súhlasili pomerne rýchlo, bolo to pre nich aj akési spestrenie každodenného života v kláštore.

Nebáli sa hovoriť o sebe pred kamerou a otvoriť sa vám?

Samozrejme, odstup tam bol a vo filme to aj trochu cítiť. Všetko nepovedia, ale myslím si, že aj pre iných je ťažké hovoriť o sebe. Snažili sme sa z nich vytiahnuť všetko, čo sa dalo.

Traja hlavní protagonisti filmu Volanie – otec Vicilentius, otec Gabriel a otec Nazarij.. (zdroj: Filmpark)

Sú zmierení aj s tým, že už nikdy nebudú žiť so svojou rodinou? Dá sa to vôbec?

Čítajte viac:  https://kultura.sme.sk/c/22251599/pompa-versus-chudoba-na-bohatstvo-cirkvi-sa-na-ukrajine-nik-nepozera-vycitavo-hovori-reziser-erik-praus.html#ixzz64MOZMyFm

Slovenský režisér a scenárista Erik Praus vo svojom druhom celovečernom filme (debutoval snímkou Zem, ktorá hľadá svoje nebo, 2016) do tohto uzavretého sveta nahliadol, aby sa ich motiváciu, ale aj každodenné bytie pokúsil pochopiť a sprostredkovať divákovi. Z úchvatného estetického potenciálu tohto sveta plného zlatom obťažkaných ikon, dlhovlasých mužov v sutanách a stáročných rituálov vyťažuje naozaj na maximum. Jeho dokument je vlastne predovšetkým sugestívnym umeleckým portrétom tohto výnimočného pútnického miesta a jeho osadenstva.

Hlavnými hrdinami filmu sú traja mnísi: otec Gabriel, otec Vicilentius a otec Nazarij. Každého z nich do kláštora priviedli celkom iné pohnútky – od depresie cez finančné problémy až po prehlbujúce sa náboženské presvedčenie. Spoločne sa však tieto rozmanité dôvody dajú označiť ako “volanie”: Ťažko vysvetliteľné, no skalopevné presvedčenie o tom, že práve toto miesto a spôsob života boli človeku akousi vyššou mocou predurčené.

Bez ohľadu na to, ako vy osobne cítite či necítite otázku viery, rozhodnutie jedinca zasvätiť svoj život odriekaniu a duchovnu je z diváckeho pohľadu určite príťažlivou a podnetnou témou. A Volanie je naozaj výsostne o tomto – o jedincoch, ktorí zo dňa na deň zanechali za sebou celý svoj predchádzajúci život, o ich osobnej ceste k duchovnému naplneniu, o podmanivej, hoci aj značne štylizovanej a vizuálne idealizovanej atmosfére, ktorá ich spôsob života charakterizuje.

Je určite na mieste povedať, že Erik Praus sa vo svojom filme starostlivo vyhýba akémukoľvek konfliktu. Nijakým spôsobom nehodnotí ani neproblematizuje samotnú cirkev, netlačí na pílu spochybňovaním životných rozhodnutí svojich aktérov a nezdôrazňuje ani krikľavosť kontrastov medzi okázalým bohatstvom božích chrámov a žalostnou chudobou veľkej časti tých, čo doň chodia zbožne spínať ruky k nebu. Nenačína dokonca ani celkom aktuálnu problematiku vzájomných vzťahov jednotlivých pravoslávnych cirkví, ktorá úzko súvisí s rusko-ukrajinským ozbrojeným konfliktom.

Pre diváka, ktorý náboženstvo vníma najmä prostredníctvom rozporov a kontroverzií možno snímka kvôli tomu bude tak trochu bezzubá a jej potenciál nevyužitý. Vytvorili filmári v strižni akúsi romantizovanú rozprávku o statočných mužoch, ktorí svoj život zasvätili vyššiemu dobru? Naozaj počas niekoľkoročného nakrúcania priamo v kláštore neprišiel žiadny podnet pre hlbšiu, možno aj trochu pichľavejšiu debatu?

No Volanie je výrazne autorským a umelecky orientovaným filmom, ktorého ambície sú evidentne niekde úplne inde. Pri zachytení sugestívnej mystiky, ktorá týchto troch mužov, ale aj milióny ďalších veriacich po celom svete priťahuje ako magnet do chrámov, je názorová neutralita vlastne celkom pochopiteľným filmárskym nástrojom. Aj takýto pohľad má, napokon, v mozaike spoločenských debát na tému viery, cirkví či sekularizmu určitú výpovednú hodnotu.

Volanie je v každom prípade veľmi celistvý počin s nádhernou kamerou, vďačným výberom protagonistov a mimoriadnym zmyslom pre atmosféru. Aj napriek svojej hĺbavej, chvíľami priam meditatívnej povahe, film ani na okamih nepôsobí ťažkopádne. Sedemdesiat minút stopáže pritom vraj tvorcovia museli vyselektovať z až 65 hodín materiálov nakrútených počas dlhých 4 rokov, kedy kláštor nachádzajúci sa viac než 400 kilometrov od slovenských hraníc pravidelne navštevovali.

Celkom ľahko film vďaka tomu strávia aj diváci bez hlbšieho vzťahu k jeho téme či žánru. Ba dokonca môže byť celkom pútavý a obohacujúci aj pre niekoho, komu je prostredie ortodoxného kláštora vyslovene cudzie.

Celý článok: http://www.kinema.sk/filmova-recenzia/36334/volanie.htm

autor Hana Lippová 3.11.2019