Kostolné zvony hypnoticky vyzváňajú svoje nadpozemské pesničky a z hmly sa ako prízrak vynárajú obrysy jagavých kupol hrdo sa týčiacich k oblohe. Kláštorný komplex Počájevská lavra pôsobí v skromnom vidieckom prostredí západnej Ukrajiny ako fatamorgána. A rovnako neuveriteľne či až nepochopiteľne môžu na prvý pohľad pôsobiť aj príbehy mnohých jej obyvateľov – mníchov, ktorí zanechali za sebou všetky radosti, ale aj strasti “pozemského” života, aby sa naplno oddali službe Bohu.
Slovenský režisér a scenárista Erik Praus vo svojom druhom celovečernom filme (debutoval snímkou Zem, ktorá hľadá svoje nebo, 2016) do tohto uzavretého sveta nahliadol, aby sa ich motiváciu, ale aj každodenné bytie pokúsil pochopiť a sprostredkovať divákovi. Z úchvatného estetického potenciálu tohto sveta plného zlatom obťažkaných ikon, dlhovlasých mužov v sutanách a stáročných rituálov vyťažuje naozaj na maximum. Jeho dokument je vlastne predovšetkým sugestívnym umeleckým portrétom tohto výnimočného pútnického miesta a jeho osadenstva.
Hlavnými hrdinami filmu sú traja mnísi: otec Gabriel, otec Vicilentius a otec Nazarij. Každého z nich do kláštora priviedli celkom iné pohnútky – od depresie cez finančné problémy až po prehlbujúce sa náboženské presvedčenie. Spoločne sa však tieto rozmanité dôvody dajú označiť ako “volanie”: Ťažko vysvetliteľné, no skalopevné presvedčenie o tom, že práve toto miesto a spôsob života boli človeku akousi vyššou mocou predurčené.
Bez ohľadu na to, ako vy osobne cítite či necítite otázku viery, rozhodnutie jedinca zasvätiť svoj život odriekaniu a duchovnu je z diváckeho pohľadu určite príťažlivou a podnetnou témou. A Volanie je naozaj výsostne o tomto – o jedincoch, ktorí zo dňa na deň zanechali za sebou celý svoj predchádzajúci život, o ich osobnej ceste k duchovnému naplneniu, o podmanivej, hoci aj značne štylizovanej a vizuálne idealizovanej atmosfére, ktorá ich spôsob života charakterizuje.
Je určite na mieste povedať, že Erik Praus sa vo svojom filme starostlivo vyhýba akémukoľvek konfliktu. Nijakým spôsobom nehodnotí ani neproblematizuje samotnú cirkev, netlačí na pílu spochybňovaním životných rozhodnutí svojich aktérov a nezdôrazňuje ani krikľavosť kontrastov medzi okázalým bohatstvom božích chrámov a žalostnou chudobou veľkej časti tých, čo doň chodia zbožne spínať ruky k nebu. Nenačína dokonca ani celkom aktuálnu problematiku vzájomných vzťahov jednotlivých pravoslávnych cirkví, ktorá úzko súvisí s rusko-ukrajinským ozbrojeným konfliktom.
Pre diváka, ktorý náboženstvo vníma najmä prostredníctvom rozporov a kontroverzií možno snímka kvôli tomu bude tak trochu bezzubá a jej potenciál nevyužitý. Vytvorili filmári v strižni akúsi romantizovanú rozprávku o statočných mužoch, ktorí svoj život zasvätili vyššiemu dobru? Naozaj počas niekoľkoročného nakrúcania priamo v kláštore neprišiel žiadny podnet pre hlbšiu, možno aj trochu pichľavejšiu debatu?
No Volanie je výrazne autorským a umelecky orientovaným filmom, ktorého ambície sú evidentne niekde úplne inde. Pri zachytení sugestívnej mystiky, ktorá týchto troch mužov, ale aj milióny ďalších veriacich po celom svete priťahuje ako magnet do chrámov, je názorová neutralita vlastne celkom pochopiteľným filmárskym nástrojom. Aj takýto pohľad má, napokon, v mozaike spoločenských debát na tému viery, cirkví či sekularizmu určitú výpovednú hodnotu.
Volanie je v každom prípade veľmi celistvý počin s nádhernou kamerou, vďačným výberom protagonistov a mimoriadnym zmyslom pre atmosféru. Aj napriek svojej hĺbavej, chvíľami priam meditatívnej povahe, film ani na okamih nepôsobí ťažkopádne. Sedemdesiat minút stopáže pritom vraj tvorcovia museli vyselektovať z až 65 hodín materiálov nakrútených počas dlhých 4 rokov, kedy kláštor nachádzajúci sa viac než 400 kilometrov od slovenských hraníc pravidelne navštevovali.
Celkom ľahko film vďaka tomu strávia aj diváci bez hlbšieho vzťahu k jeho téme či žánru. Ba dokonca môže byť celkom pútavý a obohacujúci aj pre niekoho, komu je prostredie ortodoxného kláštora vyslovene cudzie.
Celý článok: http://www.kinema.sk/filmova-recenzia/36334/volanie.htm
autor Hana Lippová 3.11.2019
