Život v kláštore nie je pre každého. Prečítajte si rozhovor s režisérom filmu na www.sme.sk
Každý návrat na Ukrajinu pre nakrúcanie filmu bol preňho ako návrat v čase. Režisér ERIK PRAUS nahliadol do uzavretého sveta pravoslávnych mníchov, aby zistil, aké to je zasvätiť život Bohu. Nakrútil o tom dokumentárny film Volanie, ktorý mal minulý týždeň premiéru v kinách.
Pre SME hovorí, že hoci sa v dnešnom svete zdá, že najdôležitejší je úspech, kariéra a peniaze, film ukazuje, že to tak nemusí byť.
Všetci traja hlavní protagonisti sa zriekli svetského života a rozhodli sa svoje dni venovať Bohu. Zaujímavé je, že ani jeden z nich predtým nebol veriaci. Čo bolo pre nich motívom vstúpiť do kláštora?
Každý z nich mal iný príbeh a do kláštora ich doviedli rôzne cesty. Otec Gabriel mi povedal, že keď ho tam na pár dni priviedol jeho kamarát farár. Pochádza z mesta, kde sa narodil marxista Trockij, teda prišiel z hlbokého komunizmu.
Keď prišiel do kláštora, po troch dňoch cítil, že je doma. Prirovnal to k tomu, že to bolo, ako keď sa stretnú dvaja ľudia a vedia, že je to na celý život. Jemu sa stalo to isté, nezostúpilo k nemu žiadne svetlo a nevidel zázračné hviezdy, jednoducho pochopil, že tam patrí.
Otec Nazarij žil divokým kapitalizmom, až takým mafiánskym spôsobom, v deväťdesiatych rokoch po rozpade Sovietskeho zväzu mal veľa peňazí z rôznych kšeftov. Dostal sa do vážneho sporu so svojím spoločníkom, kde už išlo o život. Zľakol sa toho, čo by mohol urobiť a vtedy sa začal nad sebou zamýšľať a odišiel z bohatstva do askézy.
Tretí, najmladší otec Vicilentius žil vo svete drum ‚n‘ bass“, marihuany a snoubordingu. Život sa mu skomplikoval a kláštor bol sprvu preňho únikom pred problémami. Až časom pochopil, že to bola jeho cesta. Žiadny z nich tam nemusí byť, no pre nich je to rozhodnutie na celý život.
Ako vznikol nápad nakrútiť dokument, kde budú hlavnými postavami mnísi? Je to netradičný námet.
Vzniklo to úplne náhodou. Od kolegu som dostal tip na pútnické miesto na Ukrajine a chceli sme o ňom pre RTVS nakrútiť krátky film. Keď som do prostredia Počajivskej lavry prišiel prvýkrát, miesto ma hneď opantalo svojou magickou atmosférou.
Pripadalo nám s dramaturgickým tímom veľmi zaujímavé urobiť film o ľuďoch, ktorí tam žijú a ktorí sa vzdali svetského života kvôli Bohu.
Vraj vám nikdy nenapadlo, že budete niekedy nakrúcať film v kláštore. Vyžadovalo to na začiatku aj nejaké povolenia a súhlasy s filmovaním?
Samozrejme, a bola to komplikovaná genéza, schvaľovací proces bol zdĺhavý. V prvých dňoch sme do kláštora prišli s kňazmi z východného Slovenska, ktorí nám pomohli otvoriť dvere. Zo začiatku nám však mnísi nedôverovali. Jednak sme neboli pravoslávneho vyznania, nepáčilo sa im ani to, že sme z Európskej únie, boli sme pre nich ľudia z úplne iných dimenzií.
Ale po dlhých dohodovaniach nakoniec aj vrchný predstavený kláštora súhlasil, lebo pochopil, že film môže byť na úžitok aj pre nich, bude akousi správou o živote kláštora. Upozornil nás však, že ak si vyberieme nejakých ľudí do filmu, musia súhlasiť najmä oni.
A ako ste ich vyberali?
Od začiatku nás sprevádzal otec Gabriel, vedel som, že on by bol do filmu zaujímavý. Zoznámil ma s otcom Nazarijom, mužom, ktorý predtým, ako vstúpil do kláštora, bojoval v Afganistane. Aj jeho som presvedčil, že to bude dobrý projekt a diváci, veriaci aj neveriaci, si z filmu niečo odnesú.
Chcel som ešte niekoho tretieho a vtedy mi otec Nazarij poradil, nech vyberiem aj niekoho mladšieho a dohodil nám otca Vicilentiusa. Mal okolo tridsiatky a zvláštne pre mňa bolo, že som mu musel hovoriť otec, hoci bol odo mňa o desať rokov mladší.
Dali sa mnísi presvedčiť hneď alebo ste na niektorého z nich museli ísť takticky?
My sme za nimi až tak často nemohli chodiť. Vedeli môj zámer, že nehľadám nič, čím by som im poškodil. Preto súhlasili pomerne rýchlo, bolo to pre nich aj akési spestrenie každodenného života v kláštore.
Nebáli sa hovoriť o sebe pred kamerou a otvoriť sa vám?
Samozrejme, odstup tam bol a vo filme to aj trochu cítiť. Všetko nepovedia, ale myslím si, že aj pre iných je ťažké hovoriť o sebe. Snažili sme sa z nich vytiahnuť všetko, čo sa dalo.
Traja hlavní protagonisti filmu Volanie – otec Vicilentius, otec Gabriel a otec Nazarij.. (zdroj: Filmpark)
Sú zmierení aj s tým, že už nikdy nebudú žiť so svojou rodinou? Dá sa to vôbec?
