O novom slovenskom filme, ktorý vykročil za hranicu.
Kedy ste naposledy videli dobrý film na náboženskú tému? Kedy sakrálne umenie, ktoré sa vás naozaj dotklo? Kedy ste naposledy čítali náboženskú úvahu, ku ktorej sa možno vrátiť o rok, dekádu či storočie? Kedy ste naposledy počuli sakrálnu hudbu, ktorá by si našla miesto v chráme, obstála pred dejinami popri omšiach Schuberta, Dvořáka aj tých známejších?
Neviem, či existuje umenie, ktoré je v hlbšej kríze ako to sakrálne, to, ktoré si trúfne spracovať náboženskú tému.
Vzniká ho až neskutočne málo, úroveň je (prirodzene) kolísavá, dôvody sú rôzne. Rozprávam sa na tú tému s rôznymi ľuďmi už celé roky. Dariusz Karlowicz za tým vidí nedostatok objednávok, umenie potrebuje zákazky, Boris Ažaltovič povedal niečo podobné, chýba mu teleso a priestor vytváraný biskupom napríklad pri dóme, aj to je iniciatíva zhora. V starých dobách si plnila tieto povinnosti elita, v časoch ľudového kresťanstva je to horšie. Občas mám pocit, že aj za komunizmu bolo sakrálnych motívov v našom výtvarnom umení viac, ako je to dnes, hoci kostolov sa stavalo po roku 1990 azda najviac v našich dejinách.
Čím to je? Nechcem špekulovať, nemám na to ustálenú odpoveď.
O to viac si cením každý pokus, ktorého ambícia sa kryje s umeleckým talentom. V poslednej dobe ide napríklad o fotografie Timoteja Križku, hudbu Lukáša Borzíka alebo film Erika Prausa Volanie (2019). Ak hľadáte pozitívum, všetko sú to mladí autori, ktorí sa pokúšajú prebiť aj proti trendom doby.
Praus (1979) natočil film o pravoslávnych ruskojazyčných mníchoch z Počájevskej (Počájivskej) lávry na západnej Ukrajine. Už samotná téma tohto kláštora stojí za pozornosť. Je spojený so spormi medzi Kyjevom a Moskvou, má za sebou ťažké dejiny, staré aj novšie z čias komunizmu. Kláštor je spojený s hnutím, ktoré zdôrazňovalo súnaležitosť Ukrajiny a Moskovského patriarchátu, v čase ukrajinského nacionalizmu ťažká téma. Ukrajinský divák bude na film pozerať inak ako my cudzinci.
A to je druhá vec – len málo slovenských umelcov si trúfne na zahraničnú tému. Tak ako v iných krajinách aj v našom umení platí železný zákon, že riešime najmä seba. Upozornil na to maliar Milan Bočkay, keď povedal, že máločo je tak nacionálne ako umenie.
Film Volanie je pozvánka na to, aby sme niečo, čo je pre nás najmä exotika, spoznali cez konkrétne príbehy. V tomto prípade ide o mníchov Gabriela, Nazarija a Vicilentiusa z troch generácií a troch odlišných svetov. Ten prvý je mladík, ktorý rád snoubordoval, fajčil marihuanu, ale kým neprišiel do kláštora, cítil sa ako „včela v hniezde“, uväznený, neuspokojený. Potom prišlo Božie volanie, sľub poslušnosti, chudoby a celibátu – a všetko sa zmenilo. Zo všetkých troch sa tuším najviac usmieval.
Druhý mních pochádzal z veriacej rodiny, v kostole sa cítil ako doma, ale aby sa stal mníchom, musel zažiť to isté, čo jeho spolubrat – volanie. Prišlo.
Tretí mních je najstarší, vidíme jeho fotky z Afganistanu, po páde komunizmu bol podnikateľom, zdá sa, že si vedel užívať život, až prišlo nešťastie, ktoré „privádza k viere“. Opustil ženu a rodinu a stal sa mníchom, hoci ho pôvodne nechceli prijať, mal 35. S rodinou zostal v kontakte, dnes spáva v truhle.
Dlhé zábery, podmanivá hudba, početné obrazy spôsobia, že nebudete tých troch mníchov podozrievať, že pred niečím utekajú. Naopak. Pomáha k tomu aj evanjeliový úryvok o mladíkovi, ktorého Kristus vyzval, aby rozdal všetko, čo mal. Presne o tom je povolanie, radikálna osobne formulovaná požiadavka od Boha, ktorú človek prijme.
Pomerne pravidelne sa vo filme objavuje motív dreva, jeho spracovanie a opracovávanie, či už slúži ako palivo, ktorým treba prikurovať, alebo ako materiál na stavbu chrámu či vyrezávanie, rámovanie.
Je tu aj (skoro) biblická záhrada, kde vedľa seba žijú nepravdepodobné druhy zvierat – jeleň vedľa sliepok, pštros a kanáriky – ak to čítate, ak si to predstavíte, vyvolá to v duchu pocit bizarnosti, ale do filmu to zapadne ako obraz pokoja, iného rádu.
To je aj môj najsilnejší pocit z filmu – postupne vás ovládne niečo viac ako len tri konkrétne príbehy, kontrast zlatých vežičiek kláštora Počájevskej lávry a ukrajinskej chudoby mimo starobylého kláštora, kontrast navŕšenej guľatiny a bohato zdobeného ikonostasu, divák zrazu pocíti, že je vo svete, kde vládnu pravidlá, kde všetko funguje, kde je pokoj.
Natočiť film s náboženskou témou, ktorý nie je o nás samotných, to nie je jednoduchá vec. Autorom filmu Volanie sa to podarilo. Oceniť treba aj výbornú kameru Petra Kováča, výber hudby Dávida Kollára, všetko do seba príjemne zapadá, exotika sa vytratí, (po)volanie zostane.
Jaroslav Daniška
Celý článok: https://zasvatenyzivot.sk/volanie-novy-slovensky-film/
